Radostné slzy

Predstavme si, že jedného dňa sa na pustej planéte narodí  človek bez mena. Rastie vďaka strojom,  ktoré majú za úlohu dať mu vedomosti potrebné pre naučenie sa ľudskej reči, rozvíjanie oboch mozgových hemisfér zahŕňajúc potrebnú telesnú, logickú a kreatívnu vložku. Tento človek nehľadiac na pohlavie bude vyrastať sám v spoločnosti čisto zloženej z anorganických predmetov, hlas stroja,  ktorý k nemu bude hovoriť  a pracovať s ním počas dospievania, bude mať neutrálny hlasový tón presného vyváženia mužského a ženského hlasu. Celý povrch planéty, na ktorej človek bude vyrastať,  bude pokrytý kameňom a vodou, no miesto, kde človek vyrastá, je v mieste, kde je dostatok kyslíku, je položené dostatočne nízko, aby bol na človeka vyvíjanýideálny tlak. Počasie je prevažne slnečné a cez rok spadnú len minimálne zrážky, pritom teplota kolísa cez rok od pätnásť do dvadsaťpäť stupňov.V mieste, kde človek bude vyrastať, je dostatok jedla, ktoré mu poskytne všetky potrebné látky pre správny rast, no žiadne nepochádza zo zvierat, toto jedlo pochádza z minulosti a bolo zakonzervované a pripravené pre tohto človeka ešte dávno pred tým, ako sa narodil, niekým, kto na tejto planéte momentálne už nieje.

Počas prvých šiestich rokov sa človek naučil hovoriť, sám vďaka intuícii počítača riadiaceho priestor,  kde vyrastá, zišiel z kolísky a pomocou robotických rúk sa naučil kráčať. Jeho deň vyzeral tak, že sa kombinovali zábavno-náučné hry s interaktívnym učením a zábavou, no nič z toho mu nemalo dať najavo, že existuje niečo ako iný človek, alebo niečo, čo pripomína živý organizmus. Počítač v robotickej podobe neurčitého tvaru rozvíja telesné schopnosti človeka vonku a mentálne schopnosti vo vnútri. Človek je učený obliekať si neutrálne veci, s neutrálnymi farbami, bez zvláštnych strihov až do svojej dospelosti.

Od svojich šiestich rokov až do puberty pokračovalo učenie podobným štýlom ako predtým, no učenie bolo obohatené o hudbu elektronickú a klasickú, podobnú akú máme u nás na Zemi, jej úlohou bolo učiť človeka pocitom, smutné a tvrdé skladby striedali veselé a komické, v žiadnych zo skladieb sa nevyskytoval ľudský hlas, bola to čisto inštrumentálna hudba. Počítač naučil človeka v priateľstvo a zahnal tak osamelosť, ktorú mohol teoreticky intuitívne pociťovať a to prostredníctvom dokonalej umelej inteligencie v počítači. Počítač začal učiť človeka správnemu prejavu a spôsobom, no nezahŕňali možnosť  živého organizmu, boli to spôsoby, ktoré mu mali dať správanie aké svedčilo človeku. Taktiež bol učený k cieľavedomosti.

Puberta až dospievanie prebieha v duchu vysvetlenia významu jeho pohlavia. To zahŕňa aj vysvetlenie, ako ku svojmu životu vlastne prišiel. Zmienil sa o tom, že existuje aj iný človek, no stále neexistuje pre človeka predstava, ako by mohol odlišný človek vyzerať, a kde a ako by mohol existovať.

Keď stroj usúdil, že človek dosiahol dospelosť, predal človeku správu, kde sa písalo, že na ďalší deň sa stretne s druhým človekom, no nepovedal, o aký typ človeka sa bude jednať .

S čistou mysľou, plný síl a očakávaní sa človek prichystal na stretnutie s druhým človekom. Stroj poslal človeka čakať do prázdnej miestnosti s dvoma kreslami vedľa seba, kde nikdy predtým nebol. Otvorili sa dvere a do miestnosti vošiel druhý človek. Navzájom sa pozdravili. Život druhého človeka bol totožný s životom človeka prvého. Vo chvíli, keď nadviazali očný kontakt, obaja pocítili pocit súdržnosti, teda pocit, ktorý nikdy predtým nepocítili. Príliš veľa myšlienok naraz v nich vytvoril rozpaky, boli zachvátení mnohými otázkami, no nedokázali ich v tej chvíli sformulovať. Preto sa obaja rozhodli spraviť krok späť a vrátiť sa, odkiaľ prišli.

Po istom čase sa rozhodli obaja, že sa opäť stretnú. Otvorili sa dvere v rovnakej miestnosti ako predtým. Tentokrát sa spoločne usadili do kresiel, po niekoľkých nesmelých vetách sa opýtal človek človeka, či mu môže podať ruku, s odôvodnením, že by chcel pocítiť inú bytosť. Rozochvený a upotený dotyk pokračoval objatím, po objatí  si opäť pozreli do očí a od dojatia sa im vtiskli obom slzy do očí.

Ústredná myšlienka môjho príbehu spočíva vo vzťahu dvoch ľudí, ktorých okolnosti dohnali ku vzájomej láske. A ich uzavretý izolovaný život spočiatku vytvoril ničím nedotknuté vyrastanie doplňujúce ideu, že možno sa pozeráme na určité spolužitie dvoch ľudí opačného pohlavia, rovnakých pohlaví či medzirasových vzťahov dosť skepticky a xenofóbne, treba sa zamyslieť a povzniesť sa nad tým. Pretože láska a priateľstvo medzi dvoma ľuďmi nemusí mať len jednu tvár a taktiež môže skrývať vo svojej podstate niečo, čo vidia len oni. 

Mikuláš Vidan

Mladí ľudia v zahraničí

My ako mladí ľudia máme neskutočne veľa možností a chceme všetko vyskúšať. Sme mladí, pekní a slobodní. Nemáme žiadne záväzky. Väčšina mladých ľudí hneď po skončení štúdia odchádzajú do zahraničia.
Prečo je to tak? Je to vďaka našej vláde, lebo my ako čerstvo vyštudovaní sa nemáme kde zamestnať? Alebo je to preto, lebo my ako mladí ľudia chceme spoznávať a dobíjať svet, predtým ako sa usadíme a vybudujeme si vlastné rodiny?
Rozhodne je to správna voľba a to hovorím z vlastnej skúsenosti. Človek, keď odíde do zahraničia,  automaticky sa mu otvoria nové dvere. Stretne plno nových ľudí, spozná rôzne miesta a iné kultúry. Otvorí sa myseľ a mladý človek automaticky dostane iný pohľad na svet a samozrejme zdokonalí sa v inom jazyku ako je jeho materský.
Ale život v zahraničí nie je len o úspechoch, aj keď úspech už je len to, keď sa mladučký človek sám odhodlá ísť do ďalekej a cudzej krajiny. Predsa len je tam hosťom a musí sa podriadiť iným návykom, zvykom, tradíciám a inej kultúre a hlavne je tam sám a bez rodiny. To je asi najťažšie, čo človek môže v živote urobiť a to je vzdialiť sa od svojej rodiny na veľmi dlhú dobu.
Ale mladí ľudia to potrebujú, aby sa naučili sami o seba sa postarať, byť zodpovední a hlavne naučiť sa stáť nohami pevne na zemi. Keď je mladý človek odkázaný sám na seba, inú možnosť ani nemá, len sa aj spoliehať sám na seba.V prvom rade si musí nájsť prácu a nejaké to ubytovanie. Predsa len nájom sa z niečoho platiť musí a určite by nikto nechcel ostať spať na letisku alebo poprípade niekde v parku. Verte mi, aj také sa stáva, ale našťastie to nepoznám z vlastnej skúsenosti.
Keď žije človek v zahraničí, tak pracuje ako otrok, aby mal na živobytie a aj na tú zábavu. Predsalen sme mladí a radi sa zabávame vo voľnom čase. Pri tej zábave človek spozná nových a zaujímavých ľudí a hlavne spozná kultúru domácich, aj keď občas sa to so zábavou preženie a stane sa z toho nezabudnuteľný zážitok.
Život v zahraničí je super a odporúčam každému mladému človeku si to vyskúšať. Ako hovorí jedno pravdivé príslovie: „Kto nezažil, ten nevie.“ Mnohým sa to natoľko zapáči, že sa rozhodnú ostať žiť v istej krajine, iní sa vrátia s nezabudnuteľnými zážitkami, na ktoré spomínajú a aj budú spomínať do konca života.
Zahraničie je reálny svet z ktorého sa nikto nevráti taký, aký odchádzal.

Ako starnúť

Čo mňa teraz zaujíma ako človeka? Momentálne pracujem ako opatrovateľka starých ľudí, takže v rámci pracovnej deformácie sa v tomto momente zaujímam o proces starnutia.

Konkrétne:

Ako to spraviť, aby človek ostal funkčný a aktívny do čo najvyššieho veku?

Je vedecký dokázané, že ľudia veria všetkému, čo je tzv. vedecky dokázané.

Takže je vedecký dokázané že:

             I. Ľudia ktorý sú pravidelne fyzicky aktívni aj vo vyššom veku, sú na tom aj čo sa týka mentálnych funkcií a inteligencie lepšie ako ich rovesníci domasedi. Praktický príklad: behanie z mladosti sa môže zmeniť na pravidelné prechádzky, keď kĺby už tak neposlúchajú.

            II. Ľudia, ktorí sú spokojní vo vzťahoch, ktoré majú, cítia, že na svojich blízkych sa môžu spoľahnúť (aj keby sa občasne hádali), sa tešia lepšiemu zdraviu aj vo vysokom veku. Nemusí ísť o veľkú rodinu či bohatý sociálny život. Ide o kvalitu vzťahov, pocit súdržnosti, a spolupatričnosti. Trik je v tom necítiť sa osamelý.

          III. Zvyky! Mať dobré návyky: ako pred raňajkami ísť na prechádzku po lese (fyzická aktivita.) Raňajkovať zdravo, jesť s mierou. Stráviť deň produktívne (aj keď len upratať jednu izbu z domu a navariť si.) Poobede sa zahrať šach či karty zo svojim partnerom, kamarátkou (mentálne cvičenia.) A pred spaním vyplniť jednu krížovku alebo prečítať knižku pri poháre vína. Deň takéhoto človeka je omnoho zaujímavejší, ako len sedieť pred televíziou a nadávať na zlo vo svete, ktoré sa k jednému dostáva z televíznych správ. A tak dosiahne vyššieho aktívneho veku.

       IV. Pozitívny prístup. To nie je to správne pomenovanie. Skôr tendencia vyhľadávania riešení a nie problémov. To znamená, keď sa objaví prekážka, nehľadať niekoho, na koho zvaliť vinu, ale hľadať východisko aktuálneho problému.

Takže všetci, čo chcú v 90-ke ešte vedieť o svete = treba si nájsť pravidelný režim a pestovať vzťahy!

Skazená mládež alebo Dospelí realitu odhadli celkom dobre

                                                     

Staršia generácia o dnešnej mladej generácii veľakrát nemá dobrú mienku. Často tvrdia, že dnešná mládež je skazená. Stretávam sa s tým aj ja sám doma: "Tí mladí nemajú budúcnosť. Nič nevedia, len sa flákajú."
To ako sa mladý človek správa a koná je nielen vina tohto samotného jedinca. Na jeho správaní a konaní má veľký podiel taktiež výchova rodičov a aj ďalšie faktory, ako vplyv prostredia, sociálna sféra, v ktorej sa jedinec pohybuje atď.

Všeobecná mienka o mladých ľuďoch nie je veľmi potešujúca. Na internete možno nájsť mnoho diskusií, ktoré sa týkajú tohto problému a samotných hľadaní odpovedí, prečo je tomu tak. Podľa môjho názoru pravdou je, že morálka aj vzdelanie upadá a to nielen v mojom okolí, teda na Slovensku, ale aj vo svete. 

Dospelí realitu odhadli celkom dobre.
Morálka upadá. Podľa môjho názoru to, aká je dnešná morálka, je výsledkom činností spoločnosti. Spoločnosť sa mení. Dospelí ľudia v produktívnom veku často nemajú čas na svoje deti. Majú plno práce a na výchovu nemajú jednoducho čas. Školstvo sa takisto mení, učebné plány sa viackrát zmenili v posledných piatich rokoch. Požiadavky na študentov klesajú a znižujú sa nároky. Vzdelanie upadá a tým samozrejme s ním aj morálka. 

Sú však mladí ľudia, ktorých sa tento problém netýka. Sú to často ľudia, ktorí sa chcú vzdelávať a majú vnútornú motiváciu.

"?"

Úvaha o niečom z nášho okolia. Niečo, čo sa týka našej vekovej generácie. Dáva nám to otázky a málo odpovedí. Vhodná téma na zamyslenie sa a vznik komunikácie. Ale čo také to je?

Paradox, že chudobnejší chudobnejú a bohatší bohatnú? Útek ľudí z vlastnej krajiny, pretože je to tam "zlé", ale prešli z blata do kaluže? Nezodpovedané odpovede nadávajúcich Slovákov na vládu, ale ak im majú odporovať, tak sa skryjú?

Mnoho otázok a žiadne odpovede. Prečo? Ľahko sa ovládajú nevedomí a bez strachu ako vedomí, ktorí môžu klásť odpor. Nie vždy musia vzdorovať aj vedomí, ale je omnoho zložitejšie ich ovládnuť ako tých, ktorí nevedia. Myslíme si, že sme pánmi svojich životov, ale pritom je to tvrdenie len pokiaľ nechceme robiť niečo veľké. Akonáhle chceme byť človek s menom, tak to nejde len tak nerátajúc mnoho vloženého úsilia, aby sa darilo.

Chceš byť veľký? Plať! Nechceš byť veľký? No a čo, aj tak plať! Teraz nemáš z čoho žiť? Ako to môžeš tvrdiť? Veď ja, čo zarábam 2 000 eur mesačne a najmenší plat som nemal menší ako 1 000 eur, viem, že sa dá vyžiť aj z 500 eur. Však za dvojizbový byt je nájom 500 eur, strava 200 eur, ak vás nie je päť. Starostlivosť o dieťa/deti, aj obliecť sa treba. Tak to máme... Ak budem skromný, sklopím obe uši a prižmúrim oko tak 800 eur. Zvyšných 300 eur je predsa minimálna hodnota na prežitie, tak nemáš právo sa sťažovať!

Takto, moji milí, sa z vás stane správny Slovák. Poctivo dodržujte "3 prikázania pravého Slováka" a určite sa ním stanete:
1. Ohováraj a očierňuj blížneho svojho a každého, kto sa ti nepáči, pretože má čisté topánky.
2. Záviď úspešnému jeho nový Mercedes, pretože on v noci nespí, aby sa mal v budúcnosti lepšie.
3. Nespomínaj nadarmo meno toho, čo nasleduje svoje sny, pokiaľ nevravíš, ako to nedokáže.

Dodržať tieto prikázania vyžaduje roky tréningu a sledovania správania sa občanov Slovenskej republiky. Najlepšie je, ak sa narodíš ako Slovák na Slovensku. V tom prípade netreba žiadny tréning, prikázania sú už v krvi.

Aj ja som "PRAVÝ SLOVÁK".

Kingsman: Spojenie "džentlmenskosti" a akčnosti bondovky

Ďalší skvelý film, ktorý vznikol pod velením Matthewa Vaughna, režiséra holywoodskeho filmu X-Men: Prvá trieda a Kick-Ass. Vaughen spolu s ďaľšími troma scenáristami si dali záležať na spojení "džentlmenskosti" a akčnosti bondovky a ešte to posunuli o kategóriu vyššie. Divák sa už pri titulkoch pousmeje. Zároveň v okamihu zisťuje, že to nie je klasický americký akčný film. Cítiť aj európsku tvorbu.

Vloženie anglického humoru bol veľmi dobrý ťah. Kontrast medzi "vyššou" a "nižšou" spoločnosťou nebol príliš nápadný. Prechody medzi týmito prostrediami boli plynulé, krásne zapadali do deja. Diváka to vtiahlo do deja až tak, že sa hýbe spolu s hercami.

Očarujúca adaptácia príbehu až z dvoch kníh. Pán Kingsman, agent džentlmen, ktorý vlastní predajňu s oblekmi na mieru, má tajný prechod medzi predajňou a svojim obrovským sídlom, pod ktorým má vybudovanú pevnosť pre výcvik a tréning agentov.

Na jednej z akcií zomrie jeho kolega, ktorý má ženu a syna Eggsa. Pán Kingsman to príde osobne oznámiť jeho manželke, podáva jej odznak s číslom, keby potrebovala pomoc. Odmietne akúkoľvek pomoc. Pán Kingsman sa nenechá odradiť a dáva odznak Eggsovi. O niekoľko rokov Eggsa zatknú policajti a on zavolá na číslo na odznaku. Kingsman ho dostane z väzenia a tým sa začína príbeh.

Eggs prejde dlhým výcvikom, kde sa naučí tímovej spolupráci. Dokonca si musí vybrať psa. Počas výcviku prídu na to, že Richmond Valentine sa snaží ovládnuť ľudí vďaka SIM karte, a na to musí zmiznúť dosť ľudí z vlád po celom svete. Pán Kingsman so svojim pomocníkom sa mu snažia prekaziť plány.

Príbeh končí predvídateľne, ale divák vníma záver všetkými zmyslami s plnými ústami pukancov a otvorenými očami, aby mu nič neuniklo.

Imigranti? Viac otázok ako odpovedí

Často preberaná téma nielen dnešných dní sú práve imigranti. Prijať ich či neprijať? Pomôcť im alebo si nasadiť klapky na oči a ísť slepo ďalej?

Čo sa týka mňa, najradšej by som mlčala. Úprimne, neviem čo si o súčasnej situácii myslieť. Prieči sa mi vyjadrovať sa k niečomu, čomu sama poriadne nerozumiem. Lebo na rovinu - buď slabo hľadám alebo je tu naozaj viac otázok ako odpovedí. Tak asi najlepšie, čo môžem urobiť je zhrnúť situáciu.

Na jednej strane tu, na Slovensku, nie je dosť práce ani pre nás, nieto ešte pre ostatných. Kapacita ubytovacích miest tiež nie je nekonečná. Je tu možnosť v podobe dobrovoľníkov, ochotných ľudí, ktorý sa chcú podeliť o strechu nad hlavou, avšak, či sa im to zajtra nevypomstí, nevie dnes s istotou povedať nik.

Na strane druhej, keby som bola v ich situácii, bola by som vďačná za každé vľúdne slovo a za každý suchý, teplý kútik vhodný na spánok. Väčšina možno aj je, ale vo svetle terajších udalostí v Paríži sa ukazuje, že sa nám naša veľkodušnosť a dôverčivosť môže veľmi škaredo vypomstiť. 

Zaútočili na naše najcitlivejšie miesto – ľudskosť. Zasadili strach. A medzi nami sa rozhodne nachádza niekto, komu táto situácia viac ako len vyhovuje. Veď, koniec koncov, nemanipuluje sa vydesenou a nevzdelanou masou stokrát lepšie ako s vyrovnaným a informovaným ľudom?

Čo však rozhodne nie je dobré, je laxný prístup obyvateľov nášho štátu k ľuďom v problémoch. Nechceme otvoriť dvere svojich domov, dobre, to sa dá pochopiť. Bojíme sa, že prídeme aj o to málo pracovných príležitostí, čo máme, aj to sa dá pochopiť. Ale aby sme sa len prizerali, keď sa panej očividne cudzieho pôvodu zasekne róba v eskalátore a jej manžel sa ju zúfalo snaží vyslobodiť, to nie je normálne. Jediné šťastie zahraničného páru bola moja kamarátka – odeváčka a jej profesionálna deformácia nonstop pri sebe nosiť nabrúsené nožnice.

Nie je hlúpe, že zo strachu zabúdame na všetko okrem seba a v najväčšej núdzi sa sťahujeme na vlastný piesoček? A nie je ešte primitívnejšie, hnať sa po tretíkrát do tej istej rieky len preto, lebo sme sa zachovali ako ľudia? Neviem. Myslím si, že nám, bežným smrteľníkom, ostáva len sedieť a čakať. Ale čo takto si čakanie krátiť pomocou iným? Na začiatok by stačilo skloniť fotoaparát, zdvihnúť oči a vnímať svoje okolie.