Imigranti? Viac otázok ako odpovedí

Často preberaná téma nielen dnešných dní sú práve imigranti. Prijať ich či neprijať? Pomôcť im alebo si nasadiť klapky na oči a ísť slepo ďalej?

Čo sa týka mňa, najradšej by som mlčala. Úprimne, neviem čo si o súčasnej situácii myslieť. Prieči sa mi vyjadrovať sa k niečomu, čomu sama poriadne nerozumiem. Lebo na rovinu - buď slabo hľadám alebo je tu naozaj viac otázok ako odpovedí. Tak asi najlepšie, čo môžem urobiť je zhrnúť situáciu.

Na jednej strane tu, na Slovensku, nie je dosť práce ani pre nás, nieto ešte pre ostatných. Kapacita ubytovacích miest tiež nie je nekonečná. Je tu možnosť v podobe dobrovoľníkov, ochotných ľudí, ktorý sa chcú podeliť o strechu nad hlavou, avšak, či sa im to zajtra nevypomstí, nevie dnes s istotou povedať nik.

Na strane druhej, keby som bola v ich situácii, bola by som vďačná za každé vľúdne slovo a za každý suchý, teplý kútik vhodný na spánok. Väčšina možno aj je, ale vo svetle terajších udalostí v Paríži sa ukazuje, že sa nám naša veľkodušnosť a dôverčivosť môže veľmi škaredo vypomstiť. 

Zaútočili na naše najcitlivejšie miesto – ľudskosť. Zasadili strach. A medzi nami sa rozhodne nachádza niekto, komu táto situácia viac ako len vyhovuje. Veď, koniec koncov, nemanipuluje sa vydesenou a nevzdelanou masou stokrát lepšie ako s vyrovnaným a informovaným ľudom?

Čo však rozhodne nie je dobré, je laxný prístup obyvateľov nášho štátu k ľuďom v problémoch. Nechceme otvoriť dvere svojich domov, dobre, to sa dá pochopiť. Bojíme sa, že prídeme aj o to málo pracovných príležitostí, čo máme, aj to sa dá pochopiť. Ale aby sme sa len prizerali, keď sa panej očividne cudzieho pôvodu zasekne róba v eskalátore a jej manžel sa ju zúfalo snaží vyslobodiť, to nie je normálne. Jediné šťastie zahraničného páru bola moja kamarátka – odeváčka a jej profesionálna deformácia nonstop pri sebe nosiť nabrúsené nožnice.

Nie je hlúpe, že zo strachu zabúdame na všetko okrem seba a v najväčšej núdzi sa sťahujeme na vlastný piesoček? A nie je ešte primitívnejšie, hnať sa po tretíkrát do tej istej rieky len preto, lebo sme sa zachovali ako ľudia? Neviem. Myslím si, že nám, bežným smrteľníkom, ostáva len sedieť a čakať. Ale čo takto si čakanie krátiť pomocou iným? Na začiatok by stačilo skloniť fotoaparát, zdvihnúť oči a vnímať svoje okolie.