Imigranti? Viac otázok ako odpovedí

Často preberaná téma nielen dnešných dní sú práve imigranti. Prijať ich či neprijať? Pomôcť im alebo si nasadiť klapky na oči a ísť slepo ďalej?

Čo sa týka mňa, najradšej by som mlčala. Úprimne, neviem čo si o súčasnej situácii myslieť. Prieči sa mi vyjadrovať sa k niečomu, čomu sama poriadne nerozumiem. Lebo na rovinu - buď slabo hľadám alebo je tu naozaj viac otázok ako odpovedí. Tak asi najlepšie, čo môžem urobiť je zhrnúť situáciu.

Na jednej strane tu, na Slovensku, nie je dosť práce ani pre nás, nieto ešte pre ostatných. Kapacita ubytovacích miest tiež nie je nekonečná. Je tu možnosť v podobe dobrovoľníkov, ochotných ľudí, ktorý sa chcú podeliť o strechu nad hlavou, avšak, či sa im to zajtra nevypomstí, nevie dnes s istotou povedať nik.

Na strane druhej, keby som bola v ich situácii, bola by som vďačná za každé vľúdne slovo a za každý suchý, teplý kútik vhodný na spánok. Väčšina možno aj je, ale vo svetle terajších udalostí v Paríži sa ukazuje, že sa nám naša veľkodušnosť a dôverčivosť môže veľmi škaredo vypomstiť. 

Zaútočili na naše najcitlivejšie miesto – ľudskosť. Zasadili strach. A medzi nami sa rozhodne nachádza niekto, komu táto situácia viac ako len vyhovuje. Veď, koniec koncov, nemanipuluje sa vydesenou a nevzdelanou masou stokrát lepšie ako s vyrovnaným a informovaným ľudom?

Čo však rozhodne nie je dobré, je laxný prístup obyvateľov nášho štátu k ľuďom v problémoch. Nechceme otvoriť dvere svojich domov, dobre, to sa dá pochopiť. Bojíme sa, že prídeme aj o to málo pracovných príležitostí, čo máme, aj to sa dá pochopiť. Ale aby sme sa len prizerali, keď sa panej očividne cudzieho pôvodu zasekne róba v eskalátore a jej manžel sa ju zúfalo snaží vyslobodiť, to nie je normálne. Jediné šťastie zahraničného páru bola moja kamarátka – odeváčka a jej profesionálna deformácia nonstop pri sebe nosiť nabrúsené nožnice.

Nie je hlúpe, že zo strachu zabúdame na všetko okrem seba a v najväčšej núdzi sa sťahujeme na vlastný piesoček? A nie je ešte primitívnejšie, hnať sa po tretíkrát do tej istej rieky len preto, lebo sme sa zachovali ako ľudia? Neviem. Myslím si, že nám, bežným smrteľníkom, ostáva len sedieť a čakať. Ale čo takto si čakanie krátiť pomocou iným? Na začiatok by stačilo skloniť fotoaparát, zdvihnúť oči a vnímať svoje okolie.

Labyrinty a raje Jána Amosa

Videli sme divadelné predstavenie Slovenského národného divadla Labyrinty a raje Jána Amosa. Zachytáva dni zo života vzdelanca Jána Amosa. Predstavenie sprevádzajú dvaja komentátori, ktorí majú vtipné poznámky aj vystúpenie. Nebyť ich, tak hra nie je už vôbec zaujímavá.

Dejové spracovanie je na začiatku pozoruhodné, ale neskôr som mal problémy nezaspať. Herec stvárňujúci Jána Amosa sa veľmi často mýlil, opakoval slová a opravoval sa. Rovnaké chyby robili aj ostatní herci, ale nie až v takom rozsahu. Niekoré herecké výkony boli až priveľmi prehnané, čo spôsobilo stratu záujmu o hru.

Pekne vymyslená bola zmena scény. Scénograf prišiel vždy veľmi vhod. Páčilo sa mi rýchle prestavenie scény, čo tvorilo len premiestnenie nábytku, ktorý bol už na scéne. Herci takisto pomáhali meniť scénu. Prerábanie scény bolo plynulé a neprekážalo v príbehu, keď pribehli technici.

Labyrinty a raje Jána Amosa boli o utrpení v živote Jána Amosa. Okolo neho bola len hrôza, hrozila smrť jemu a jeho rodine. Presťahovali sa. Nepomohlo to, pretože tam číhala na nich tiež smrť v podobe moru. Jeho dcéra to ale prežila. Bola totiž posol. Zomiera počas veselice na jej svadbe.

Glosa: Imigranti? Ja zostávam neutrálny

Imigranti - najviac diskutovaná téma za posledné obdobie. Ľudia sa zrazu zmenili na proimigrantov a protiimigrantov. Ja zostávam neutrálny, nakoľko nemám šancu vedieť, čo je naozaj vo veci. Podľa mňa je dosť informácií podaných médiami skreslených alebo úplne mylných za úmyslom vyvolania chaosu a strachu na ktorom určite niekto profituje. Je to svinstvo ušité na úkor ľudí. Máme tu dva hlavné problémy: Neutíchajúci príval imigrantov a teroristická hrozba. No "sranda" je v tom, že si nedokážem ani len tipnúť, nakoľko tieto dve veci so sebou navzájom súvisia. Takže budem iba naďalej dúfať, že táto situácia neprerastie do celosvetového konfliktu.

                                                                         Utečenci





Jedna z najrozšírejnejších tém v médiach. Vyskytuje sa mnoho otázok okolo tejto témy, týkajúce sa ich imigrácie nielen na Slovensko ale taktiež do celej Európy, hlavne Nemecka, Francúzska, Švédska atď.  Internet je zahltený mnohými názormi na toto dianie. Západné štáty ako napríklad Nemecko sa snaží pomocť.  Kdežto iné krajiny ako napríklad Slovenská Republika  odmieta prijať väčšie množstvo azylantov ako je počet 200. Mapa Európy sa mení. Tisícky imigrantov sa presúvaju do Europy, zatial čo v ich domovoch sa bojuje a vládne smrť.  Europu čakajú zmeny. Obrovský prílev Sýrčanov, Iračanov a Afgancov môže spôsobiť u domácich ĺudí neistotu a agresiu voči nim. Tu vzniká veľa otázok ako zvládnuť situáciu, ktorá sa može a nemusí vymknúť z pod kontroly. Prečo o tom hovorím. Mnohý utečenci nevyznávajú naše náboženstvo ale Islam. Tu treba podotknúť že už od pradávna sa viedli vojny kôli náboženskému predsvedčeniu.  Islam je náboženstvo ktoré nám je úplne cuzdie. A naopak im zase naše. Niektorých článkoch sa môžeme dočítať že v moslimských kultúrach a zároveň aj v Koráne je hnev videný ako sila, zatial čo v západných krajinách je hnev známka slabosti. Väčšina vecí je rozhodovaná na základe mužských autorít a je tam veľmi málo priestoru pre osobné slobody. Moslimovia vyvinuli kultúru, kde život je riadený vonkajšími autoritami. Keď muž znásilní ženu v západnej krajine je za to patrične potrestaný. U moslimov to bola chyba ženy, pretože mala moc  vyzývavé oblečenie. Islam káže nenávisť a násilie proti neveriacim. Sú aj ľudia z moslimských končín, ktorí sú priatelskí a otvorení voči iným Ale je to tým, že nenasledujú korán doslovne.
Medzi utečencami sa nájdu aj takí aj takí. Európska únia tlači štáty k tomu aby prijali utečencov a práve tu vidím veľký problém,  kde  môže dôjisť ku kritickým situáciam. V Európe je cítit istá  nevraživost voči tejto menšine možu sa vytvárat nebezpečné radikálne skupiny. V  Nemecku Angela Merkelová so svojim zhovievavým postojom k utečencov prehráva boj o voličov. Čo už naznačuje že obyvateľstvo nieje až tak spokojné s pristahovalcami .  Ako sa hovori všetkeho veľa škodí. Do konca roka podľa odhadov bude v Nemecku okolo 1,5 miliónov pristahovalcov. Myslím si že toto čislo je naozaj vysoke a nečudujem sa nemeckému obyvaťeľstvu že  im to prekáža . V západných krajinách može narastať agresia Islamu voči kresťanstvu. Je vysoko provdepodobné že sa zvýši, brutalita a aj znásilnenia ako napríklad vo Švedsku, kde percento znásilnenia vzrástlo  mnohonásobne.
Nechcem tým povedať, že väčšina uťečencov sú netvori, ktorí chcú zničiť západný svet a zmeniť ho podľa ich predstáv. Sú to ľudia ktorí prišli o svoje domovy, prácu, zázemie a hľadajú nový život. Preto si myslim, že im treba pomôcť, no nie na úkor nášho bezpečia.

Budeme sa museť naučiť žiť po boku s ich kulturou. No nesmieme si nehať zobrať tú našu.

recenzia seriálu

Peaky Blinders

2013- serial, gangsterska dráma

creator – Steven Knight

starz – Cillian Murphy, Sam Neil, Helen McRoy

Peaky Blinders je seriál z produkcie BBC. Jedna séria pozostáva zo 6tich epizod. Pri tvorbe terajších 2 sérií sa vystriedali traja režiséri, ale „tvorca“ (= producent a scenárista) bol jeden: Steven Knight. Vďačíme mu za filmy ako Eastern Promises, Locke, Hummingbird či Dirty pretty things. Tmavými témami podsvetia a kriminality sa zaoberal aj vo svojich predošlých dielach, teraz si do portfólia pridal aj gangy.

prostredie

- začíname v roku 1919, prvé roky po prvej svetovej vojne v Anglickom priemyselnom meste Brimingham.

dej

- sa točí okolo rodiny (alebo nazvime ich vznešene -klanu- ) Shelbyoucou. Thomas Shelby (Cillian Murphy) je prostredným bratom, hlavou gangu Peaky Blinders a ťažnou silou príbehu. On sa snaží zvýšiť zárobky, legalizovať stávkový a exportný biznis, expandovať do nových teritórií. A cestou tam sa stretáva z prekážkami. V prvom rade z políciou na čele z Inšpektorom Chesterom Cambellom (Sam Neil) ktorému chýba krabica zbraní záhadne stratená a náhodou nájdená Tommym. Ďalej nastupujú nezrovnalosti v rodine, Irish Revolutional Army, problémy z cigánmi, komunistami a ostatnými gangmi.

- tempo deja je pomalé, zo začiatku necháva postavám čas aby sa predstavili, aby sme zaregistrovali vzťahy medzi nimi a vnímali prostredie v ktorom sa pohybujú. A keď príde akčná scéna, príde rýchlo, relatívne prehľadná, býva vyvrcholením riešeného problému.

postavy a herci

- Tommy Shelby, Cillian Murphy. Hrá chladne ale zo situácií sa dá vytušiť že to v ňom vrie a musí mať v sebe nejakú hybnú silu ktorá ho ženie dopredu aj keď vyzerá a správa sa ako kus ľadu.

- Inšpektor Chester Cambell, mal by byť ten dobrý, prišiel z ďalekého Londýna „vyčistiť“ Brimingham od kriminálnych živlov, a políciu od korupcie. No pri svojich falošných ideáloch šliape po ľuďoch, a zapletá sa do špiny viac ako by ju čistil.

- teta Polly, hraná Helen McRoy. Ďalšia silná postava, je železným srdcom rodiny a jediným človekom od ktorého si dá Tommy poradiť.

- starší brat, Artur Shelby hraný Paulom Andersonom. Jeho postava by sa dala opísať ako berserker, divoká karta, z vojny prišiel poznačený trochu inak ako Tommy.

- a Grace Burgess, hrá záhadné dievča z ktorým sa Tommy pomaly zblíži zatiaľ čo obaja sledujú iné ciele.

hudba

- Rock and Roll. Nie jazz alebo niečo iné dobové, Rock and Roll o ktorom v rokoch 1920 nikto nič nepočul. Kvalitná realizácia vyhráva nad presnosťou faktu, predsa len nepozeráme dokument ale show.

vizualizácia, kosými

- väčšina záberu vyzerá tmavo modrasto alebo/a oranžovo, tmavé chladné priemyselné noci a oranžové teplo ohňa domova, alebo prvých žiaroviek ktoré svietia v tomto odtieni. Kosými sa snažili byť čo najvernejšie originálom, len pri účesoch človek pochybuje či sa vtedy také niečo nosilo. Vystrihané na bokoch, dlhé vlasy navrchu. Tvorcovia sa bránili že vtedy v armáde platilo čo je pod čiapkou to sa nepočíta a tak vznikol tento druh účesu.

história

- gang Peaky Blinders existoval, takisto Inšpektor zmieneného mena poslaný z Londýna. Ale gang nebol taký úspešný a slávny, podobne vtedajšia polícia nebola tak veľmi úplatná a koruptovaná ako seriál znázorňuje. Žiletky ktoré protagonisti nosia všité do čapíc bol tiež len mýtus ktorý tvorcom dobre poslúžil.

podobné seriály

- tato šeria bola porovnávaná zo Sons of Anarchy, pre podobnosť v správaní hlavného predstaviteľa (Tommy vs. Jason) jeho tajnostkárske plány a sústredenie na balans medzi rodinou a kriminálnymi čnosťami. Či z Game of Thrones, čo sa týka nálady, intríg a Broadwalk Empire s ktorým má spoločné gangsterské prostredie povojnových rokov.

recenzia filmu

Edge of Tomorrow

2014, 113 min, akčné sci-fi

podla predlohy mangy Hiroshi Sakurazaka – All you need is kill

režia: Doug Liman (Jumper, Mr. and Mrs. Smith, Bourn trilogy)

starz: Tom Cruise, Emily Blunt, Brendan Gleeson

     Nestáva sa často že by americká produkcia adaptovala mangu, a keď tak vznikne Black Swan ktorú nikto nespája z Perfect Blue .. alebo nepodarený DragonBall Z. Edge of Tomorrow sa aspoň podaril.

o čom to teda je?

     V budúcnosti ľudstvo bojuje o svoju existenciu. Bojujeme proti mimozemskej invázií mimo iné aj vďaka mechanickým oblekom (tak populárnym v mangách a anime, našťastie tu nedostali obleky hlavnú úlohu) Hlavný hrdina Cage (Tom Cruise) je len hovorcom armády. Keď ho chcú poslať do boja, zachová sa ako zbabelec, snaží sa vydierať svojho nadriadeného a za odmenu je degradovaný a poslaný do prvej línie. Kde by pravdaže hneď v prvý deň zomrel keby sa mu nestalo že naňho vykrváca jeden mimozemšťan a týmto získa schopnosť začať deň odznova vždy keď zomrie. Neskôr sa dozvie že túto schopnosť majú alfa exempláre mimozemšťanov, a deň je resetovaný vždy keď niektorý z nich zahynie, s tým že si pamätajú čo sa stalo (ako on) a môžu sa z toho poučiť. Pre túto ich schopnosť ľudstvo vlastne prehráva na plnej čiare. Zoznámi sa z Ritou (Emily Blunt) hrdinkou vojny a armádnym vzorom. Mala jeho schopnosť predtým ale stratila ju, následne ho začne trénovať a aj keď sa mu zo začiatku vôbec nechcelo aj skúšajú zachrániť ľudstvo.

     Síce sa stále opaku je jeden a ten istý deň, ale tvorcovia boli schopný ukázať práve to čo je na každom tom dni iné. Zmätenosť Cage keď sa to stane prvý krát, zoznámenie z Ritou, tréning, a pokusy o záchranu. A scény ktoré sa opakujú každý deň boli osviežené vtipmi.

     O akciu nieje núdza, ak práve nie sme na bojisku kde náš hlavný hrdina bohužiaľ znovu zomiera, zomiera pri tréningu rukou Rity pretože si zlomil nohu a nemôže ďalej trénovať. Alebo ich práve naháňa alfa exemplár keď sú na ceste za plánom záhuby votrelcov. Tom Cruise, (ktorý je medzičasom už 30 rokov na striebornom plátne) ešte vždy robil kaskadérske kúsky sám, čím veľmi pomohol autenticite záberu.

     Ako to už býva zvykom, mimozemšťania a veľká časť scén bola natáčaná pred zeleným platnom a dorabaná počítačovými grafikmi a animátormi. A ako je zvykom, odviedli výbornú prácu. Mimozemšťania vyzerajú originálne - ako synchronizované zhluky hadov. Mechanické obleky a technika funkčne a zároveň opotrebovane.

     Mimozemšťania útočiaci na zem, cestovanie v čase, záchrana ľudstva, romantika tu odsunutá na druhú koľaj:  nič s toho nieje samo o sebe medzičasom originálne. možno faktor zbabelca, ktorý sa pod tlakom okolností zmení a zachráni svet, a ženská hlavná postava ktorá je silná a samostatná sťa chlap aj sama. ale v Edge of Tomorrow funguje toto všetko spolu hladko, celých 113 minút.

Deň otvorených dverí (z pohľadu študenta)

Na našej škole, Súkromnej strednej umeleckej škole Dizajnu sa koná 2-krát ročne deň otvorených dverí (ďalej iba DOD). Momentálne ako študent druhého ročníka mám možnosť porovnať tohto ročné prvé DOD iba z dalšími dvoma minuloročnými. Ak by sme hodnotili kvalitu prác, jednoznačne sa mi pozdáva, že kvalita prác stúpla. Iniciatíva od pomaturitných prvákov dodalo celému DOD iný šmrnc, nekonvenčné inštalácie, autorské práce, prepojenie priestoru a umeleckého diela, nápaditosť, originalita a kreativa sú cesty, ktorými by sa mali uberať aj ďalšie DOD. Dôvodom nie je iba samotný fakt, že to priláka viac potencionálnych záujemcov o štúdium ale hlavne ide o zvýšenie kvality samotnej školy. Tak ako to vyzeralo dneska by to malo byť stále, mladý ambiciózny ľudia snažiaci sa prezentovať kvalitné umenie a výtvory. Na škole všeobecne by malo vznikať najprogresívnejšie prostredie pre rozvoj mladého umelca a to hlavne kvôli záujmu študentov posúvať svoje schopnosti za vlastné hranice. Nikdy to nebude tak autentické keď to nakáže učiteľ, alebo keď sú žiaci do toho nútení. V tom sa stratí význam aj pre učitela, žiaka a aj vo výslednom efekte pre návštevníka DOD.

Fotografický odbor

Musím spomenúť nesmiernu vynaloženú energiu pána profesora Didu a jeho študentov z video tvorby, ktorý premenili chodbu na 4. poschodí na netradičný labyrint, kde video presahovalo svoje limity a spájalo sa z priestorom. Samozrejme aj ostatným učitelom bez ktorých by to nebolo možné a to, p.p. Kirschnerovej, p.p. Koklesovi, p.p. Lengelovi, ktorý aktívnej pomáhali z prípravami pred, počas aj po DOD. Môžem dodať, že vedenie školy je veľmi ústretové a otvorené týmto nápadom. Nedbá podporiť netradičné umenie a tak by to aj z umením malo byť. Ako Joseph Bueys povedal v jednom rozhovore: Umenie je dôležité kvôli ničeniu starých bariér spoločnosti, ľudstvo týmito bariérami trpí. Povinnosťou umenia je vytvárať nové podoby spoločnosti.

Jediný priestor na zlepšenie vidím  po marketingovej stránke, zdalo sa mi, že prišlo pomenej ľudí ako minule. Na facebooku som nezaregistroval ani event, facebook je asi najdostupnejší a najrýchlejší nástroj na roznášanie informácií prakticky z nulovými nákladmi. Určite sú aj iné cesty ako jednoducho a účinne prilákať ľudí na DOD. Tohto ročný prvý DOD dokázal, že to nie je iba o predstavení programu školy ale aj po umeleckom zážitku, ktorý môže byť hodnotným aj pre širšiu verejnosť, ktorá svojou návštevou tak či tak v konečnom dôsledku zvyšuje informovanosť o škole. 

U nás to točí každému

Železný obor nie je len pre deti

Prvý ručne kreslený, animovaný film s titulovou postavou, ktorá je celá počítačovo generovaná. V roku 1999 ho nakrútil režisér Brad Bird, disneyovský animátor, ktorého preslávili hlavne filmy Rattatoui a Rodinka Úžasných.

Príbeh je inšpirovaný knihou od Teda Hughsa s rovnakym názvom (The Iron Giant), a podľa jej knižného autora je pomenovaná aj hlavná postava Hogarth Hughes, deväťročný chlapec, ktorý jedného dňa objaví svojho najlepšieho kamaráta - 50 stôp vysokého obra plného detskej zvedavosti a nenásytného aperitívu pochutnať si na kove.

Film je určený nielen pre deti a svojou napínavosťou dokáže udržať pozornosť aj starších divákov. To dobre dokazujú aj humorné scény, ktoré narozdiel od starých "disneoviek" rozosmejú aj dnešných flegmatických tínedžerov. No môžeme vidieť aj utrpenie, smrť či dokonca bojové scény hodné vojnových filmov. 

Recept na úspech

A mohla Leni za to, v akej dobe tvorila?

Vskutku dych vyrážajúca inscenácia Slovenského národného divadla, ktorá rozpráva príbeh tanečnice, herečky a Hitlerovej dvornej režisérky Leni Riefenstahl (Zdena Studenková) prostredníctvom šou Johnnyho Carsona (Ľubomír Paulovič), do ktorej Leni prijala pozvanie, aby si privyrobila na vydanie knihy Last of Nubu. Môj osobný názor je, že azda žiadna iná herečka by sa na túto rolu nehodila viac ako Zdena Studenková. 

Hra bola natoľko pôsobivá, že ma prinútila reálne uvažovať o živote, osude, sláve a úpade Leni Riefenstahl, dlho po odchode z divadla. Aká je v konečnom dôsledku zodpovednosť umelca za svoje dielo? Kde sa nachádza hranica, ktorý predeľuje propagandu ideológie a tvorbu umeleckého diela? Môžu byť predsudky natoľko silné, aby zatemnili talent a skutočnú umeleckú hodnotu? A mohla Leni za to, v akej dobe tvorila? Nuž, odpovede na tieto otázky musí nájsť každý divák sám.

Mechanický pomaranč: Budete ho zbožňovať. A budete ním pobúrený

V skutku skvelý film, servírovaný však spôsobom, ktorý nie každý strávi. No práve to z neho robí výnimočné dielo, ktoré o dôležitých veciach nielen hovorí, ale ich aj ukazuje.

Alexander DeLarge je asi 16-ročný mladý muž, žijúci v Anglicku v niečom ako "retro budúcnosti". Dni trávi so svojou partičkou spoločníkov zvaných Droogs, v mliečnom bare, v ktorom sa pochopiteľne podáva mlieko obohatené o drogy zvané "mlieko plus". Po príjemne načatí večeri sa chlapci vyberú do ulíc za poriadnou dávkou "ultranásilia" - mlátia, kradnú, znásilňujú a bijú sa s konkurenčnými partiami... a zaplavuje ich pri tom obrovská radosť. 

Alexa, ktorý nám celý príbeh rozpráva a ktorý je jednou z najzápornejších a najzvrátenejších postáv v dejinách kinematografie, budete zbožňovať. A budete ním pobúrený súčasne. 

Alex v živote miloval len tri veci - sex, násilie a Beethovena. Všetkého si užíval viac než dosť, až kým nezačal liezť svojim kamošom so svojím vodcovstvom v partii na nervy. Tým sa začína lavína zápletiek a nekončiaceho vzrušenia, do ktorého nás uvedie majster režisér Stanley Kubrick.

Leni hľadala krásu vo všetkom

Celé meno:

Helene Bertha Amalie Riefenstahl

Leni sa narodila v roku 1902 v Berlíne.

Zomrela v roku 2003. 
Dožila sa  neuveriteľných 101 rokov. 
Zomrela prirodzenou smrťou.   

V divadelnej hre Slovenského národného divadla Leni stvánila neslávne preslávenú Leni Riefenstahl herečka Zdena Studenková.

Je to príbeh bývalej tanečníčky, ktorá sa kvôli zraneniu v kolene vzdala svojej kariéry a stala sa herečkou. A neskôr aj režisérkou. 

Leni bola Hilerovým miláčikom. Bola to jeho režiserka. Po nakrútení filmu Triumf vôle všetci Leni odsudzovali, nazvai ju fašistkou a kolaborantkou s Hitlerom. Šírili sa reči, že Leni je dokonca Hitlerovou milenkou.   

Leni aj po desiatkach rokoch v divadelnej hre bojuje s vlastnou minulosťou, ktorá sa s ňou ťahá. Všetký štúdiá ju odmietli a nedali jej možnosti k nakrúcaniu filmov. Leni v strednom veku teda odchádza na šesť mesiacov do Afriky, kde žije s africkými členmi kmeňa Nubu. Dokumentuje ich život a teší sa zo svojej práce. Lebo má pocit, že ľuďom pomáha. 

Afričanov neskôr opisovala ako čistých a krásnych ľudí aj napriek tomu, že boli primitívni. Po návrate z Afriky vydala knihu, ktorá sa volala Nubu.

Leni hľadala krásu vo všetkom. Nakrúcala filmy o ľuďoch o veciach, ktoré pre ňu boli pekné a práve Hitler pre ňu zosobňoval dokonalého muža. Dával svojmu ľudu nádej. A preto ho chcela nakrúcať, no ako sama tvrdila, nesúhlasila s jeho názormi. 

Hitler mal však podľa nej silu v slove, svojimi rečníckymi prejavmi na námestí dával ľudom nádej, aby verili v to, že Nemecko je silná krajina, ktorá sa vie postarať o seba a vie za seba bojovať. Hitler vzbudzoval nádej pre Nemcov, sľuboval im lepšie zajtrajšky s čistou rasou.

Leni na divadelných doskách SND vchádza do preslávenej televíznej talkšou s názvom "Tonight show", aby odprezentovala knihu Nubu. Leni sa stretáva s bezcitným moderátorom, ktorého kniha vôbec nezaujíma. Moderátor sa jej pýta nepríjemné otázky, ktoré Leni rozčuľujú a nerada na ne spomína. Moderátora nezaujímajú Lenine pocity, názory a myšlienky. Chce z nej urobiť len špinavú nacistku. Leni hovorí aj o tom, ako to mali tažké Židia, ale aj ľudia v Nemecku. Leni sa neustále obhajuje a nepriznáva sa k Hitlerovi, veď predsa bola iba jeho režisérkou a nič viac.

Moderátor vyrýva, opakovane sa jej pýta, či bola Hitlerovou milenkou. Leni to už nevie vydržať, a preto sa pýta moderátora, čím sa tak previnila. Moderátora Lenina otázka zaskočí. A odpoveď zostáva vo vzduchu. A v mysliach divákov.

Ulička hanby sa mohla skončiť aj vtipnejšie

Americká komédia Ulička hanby, ktorú zrežíroval Seteven Brill, obletela celý svet v roku 2014. Zobrazuje pohľad na ženu, úspešnú karieristku a predsudky ľudí voči nej. Vyčarúva totiž vtipné a humorné, no miestami aj poľutovaniahodné situácie. 

Meghan, mladá reportérka, pôsobí v televízii v Los Angeles. Po konkurze na jej vysnívanú prácu Meghan aj s jej priateľkami zájdu na večierok, kde si to poriadne užijú a mladá reporérka sa prebudí u neznámeho mladíka v posteli netušiac, v ktorej časti L. A. sa práve nachádza. V tom počuje správu od jej agenta, ktorý jej oznámil, že práca je jej, ak príde na interview, kotré sa koná v ten istý deň, o osem hodín neskôr. Meghan nemá žiadne penianze, doklady, mobil a ani auto a zistí, že sa nachádza na opačnej strane L. A. A tak sa začína jej boj s časom. Ide predsa o jej najdôležitejšie interview v jej živote. 

V tejto komedií si herečka Elizabeth Banks v hlavnej úlohe ako Meghan prešla rôznymi situáciami a scénkami a podala obdivhodný herecký výkon. Elizabeth spolu s hercom Jamesom Marsdenom, ktorý si vo filme zahral neznámeho mladíka Gordona, tvoria úžasnú dvojicu.

Herečka Elizabeth Banks si príjemnou tvárou a svojou charizmou získala sympatie miliónov divákov, ktorí jej postavu ju na jednej strane ľutujú, na strane druhej jej fandia a radi sa pritom zasmejú jej nešťastiu.

Treba však povedať, že na niektorých scénach si tvorcovia filmu nedali až tak záležať, mohli vyvrcholiť aj s humorneším zakončením. Autori tohto filmu to teda nedotiahli až úplne tam, kam to divák očakával, ale aj napriek tomu vtipy splnili svoju úlohu a pobavili diváka. No nedohnali ho až k slzám.

Sedem životov: Ako sa z obyčajného vyberača daní stáva hrdina

Už v predošlom filme - v známej dráme Šťastie na dosah si režisér Gabriel Muccinovybral za hlavnú postavu herca komediálnych a akčných filmov, Willa Smitha. Ich spolupráca sa vyplatila, takže Will si i aj v snímke Sedem životov zahrá titulnú rolu. 

Film sa začína tým, že hlavná postava Ben Thomas je v depresii za činy, ktoré vykonal v minulosti. Pri neopatrnej jazde zabil sedem ľudí. Svoju vinu chce zmyť tým, že zmení osud siedmim neznámym ľudom. 

Ben pracuje ako daňový úradník. Na ceste za vykúpením stretáva rôznych zaujímavých ľudí. Napríklad slepého dobrovoľníka tiesňovej služby. Ženu Emily Posa, ktorá má okrem problémov s daňovým priznaním aj problém s chorým srdcom. 

Divák v tomto filme nedostane všetko prestreté hneď na tanieri, ale postupne sa kryštalizuje skutočnosť a dej sa stupňuje. Ben sa rozhodne niekoľkým  ľudom pomôcť. Z obyčajného vyberača daní sa tak stáva  hrdina. Daruje obličku, kostnú dreň, svoj dom pri mori a na konci filmu dokonca oči aj srdce. Znie to až prehnane, no vo filme to zafungovalo a divákovi to celé zahrá na city.

Nálepky nacistickej režisérky sa i tak nezbavila

Z tohto predstavenia som mal príjemný dojem. Už po prvých minútach ma vtiahlo do deju. Zrazu som sa ocitol v talkshow zo šesťdesiatych rokov, ktorej hosťom bola Leni Riefenstahl. Známa nemecká režisérka, profesionálna tanečnica, herečka. Prostredníctvom tejto talkshow som si uzrejmil, kto vlastne bola Leni, aká bola jej životná cesta, filmová kariéra, aké názory boli na ňu od okolia. 

Leni Riefenstahl bola cieľavedomá. Ako tanečná virtuózka si choreografiu pripravovala sama. Tancovala bez rekvizít. Jej tanečnú kariéru ukončil úraz, keď si vážne zranila koleno. Neskôr sa stala filmovou režisérkou. Režisérkou nemeckých propagandistických filmov. 

A tak po rokoch musí v talkshow zvládnuť argumentovať a odpovedať na otázky, pretože konferenciér sa ju snaží manipulatívnym rozhovorom zdiskreditovať. Zámerne ju chce znemožniť. 

Povedal by som, že Leni bola svojim spôsobom tak isto obeťou fašizmu. Jej pohľad na život bol celkom iný ako si väčšina ľudí o nej myslela. V talkshow spomínala, že neskôr odišla do Afriky, kde mapovala život tamojších domorodcov. Žila medzi nimi niekoľko rokov, počas ktorých sa naučila ich jazyk. 

Nálepky nacistickej režisérky sa i tak nezbavila. Jej odporcovia, medzi nimi aj konferenciér, zdôrazňovali, že dokonca aj v Afrike uprednostňovala stále fašistický ideál krásy.  

Jeden z dokumentárnych filmov Triumf vôle bol odsúdený za propagandistický a oslavný voči Hitlerovi. 
 
V každom prípade jej filmy boli posun vpred v oblasti kinematografie. Dokázala dokonale pracovať s obrazom a ukázala, aký silným manipulačným nástrojom môže byť film.

Až si ju diváci z hľadiska začnú brániť

Činohra Slovenského národného divadla uvádza hru o filmovej režisérke Leni Riefenstahl, ktorá točila filmy za čias Adolfa Hitlera a stala sa takpovediac "jeho" režisérkou. 

Celý dej hry sa odohráva počas talkšou. Režisérka prišla predstaviť svoju knihu, v ktorej píše o africkom kmeni, v ktorom žila niekoľko mesiacov, ale moderátor útočí na režisérku počas celého rozhovoru. Aj po desaťročiach od Hitlerovej smrti si totiž ľudia myslia, že je stále nacistka. Konferenciér uráža jej súkromie a stále naráža na to, že ona dostala Hitlera na vrchol a spôsobila toľko smrti. Leni má ale veľmi dobrú psychiku a aj keď sa nechá vytočiť, aby sa obhajovala, stále sa drží na nohách a ustojí psychický nátlak. Leni sa však musí pod toľkými urážkami a výčitkami napiť vody, pretože už by to už nezvládla. 

Moderátor toľko útočí na Leni, až si ju diváci z hľadiska začnú brániť. Leni Riefenstahl bola nemecká režisérka, tanečnica, herečka, fotografka, ale aj športová šampiónka. Tvorba aj osoba Leni vzbudzovali kontroverzné reakcie, pretože jej filmy boli považované za propagandistické. Jej prvým filmom bol film Modré svetlo, ktorý nakrútila v roku 1932. Filmový dej sa zameriaval na chamtivosť ľudí v protiklade s jednotlivcami, ktorí nažívajú v harmonickom vzťahu s prírodou. V apríli 1945 spojenci Riefenstahlovú uväznili. V júni toho roku ju po výsluchoch oficiálne Američania denacifikovali a prepustili bez trestu. 

Ako šesťdesiatročná odišla Riefenstahlová do Afriky, kde v odľahlej núbijskej oblasti mapovala životný štýl domorodcov. Zachytila ich pri zápasoch, so zvieratami, s deťmi, pri tancoch aj pri pohrebných rituáloch. Nálepky nacistickej fotografky sa však nezbavila. 

Leni Riefenstahlová zomrela počas spánku 8. septembra 2003, vo svojom dome v Pöckingu (Nemecko) vo veku 101 rokov.

Boy 7: Rozuzlenie a koniec sú prirýchle

Holandsko-maďarský sci-fi triler od režiséra Laourensa Bloka bol natočený podľa knihy Boy 7, ktorej autorom je Miriam Mous. Príbeh o osamotenom chalanovi, ktorého jeho činy privedú až k amnézii.

Sam (M. S. Bakunyzen) sa preberie v linke metra a nič si nepamätá. Nevie, ako sa tam dostal a nevie ani svoje meno. Po napínavej naháňačke s políciou sa ocitne s krásnou slečnou v kaviarni, kde mu čašníčka prinesie jeho denník. Sam si ho nechápavo vezme a začne čítať. Postupne odhaľuje čo sa s nimi dvoma stalo.

Príbeh má pútavý dej plný napätia a očakávania. Zostrihané scény niekedy pôsobia chaoticky, dokonca aj po viacnásobnom zhliadnutí. Pohrúžený do napínavého deja sa vrátia do reality roztrasené obrazy, ktoré nevedno sú náročky alebo chyba.

Rozuzlenie a koniec sú prirýchle a až veľmi akčné, pretože celý dej je viacmenej pokojný a vyrovnaný, aj keď napínavý.

Hry o život sú príjemný príbeh o rebélii mladého dievčaťa proti systému

Na troskách postapokalyptickej Severnej Ameriky sa rozkladá štát Panem s dvanástimi obvodmi. Na oplátku za bezpečnosť každý obvod dodáva Panemu jednu surovinu a každý rok jednoho chlapca a jedno dievča – účastníkov Hier o život, kde vyhráva len ten najlepší.

Sústredíme sa na príbeh hlavnej hrdinky Katniss Everdeenovej, šestnásťročnej dievčiny z Dvanásteho distriktu. Sestra a mama sú pre ňu celý jej svet. Ktorý Panem v momente zničí, keď jej sestru vyberú ako účastníčku Hier o život. Katniss nepremýšľa a takmer okamžite sa ponúka miesto nej. Zvládne sa vrátiť ako víťaz ako sľúbila rodine? Bude schopná spolu s ostatnými protivníkmi zničiť aj chlapca, ktorý ju kedysi zachránil?

Hry o život sú príjemný príbeh o rebélii mladého dievčaťa proti systému. Oceňujem najmä charakter hlavnej hrdinky. Celú sériu sleduje len svoje vlastné záujmy. Nie že by nemala tendencie pomáhať ostatným alebo nebodaj šla cez mŕtvoly, to nie. Ale vždy je pre ňu prvoradý jej osobný cieľ, kvôli ktorému sa to celé začalo – bezpečie jej mladšej sestry Prim. Je veľmi osviežujúce vidieť vo filme niekoho kto sa pre zmenu nesnaží zachrániť celý svet.

Celý film sa knižnej predlohy drží pomerne presne. Čo filmu chýba, teda veci, ktoré tvorcovia nemali ako natočiť, ako napríklad chladno-sarkastické myšlienkové pochody Katniss, vyrovnával v pridaných scénach priamo zo zákulisia celých Hier o život a samotného prezidenta Snowa.

Gary Ross sa snažil natáčanie prispôsobiť vekovej hranici divákov, teda 13-16 ročných ľudí, to znamená čo najmenej krvi, čo najviac emócii. Romantická línia, ktorá v knihe pôsobila nútene a predvídateľne je tu zaobalená do kritiky nenásytnej konzumnej spoločnosti a pôsobí oveľa prirodzenejšie, pričom stále zachováva Katnissinu nechápavosť a absolútny antitalent na akýkoľvek herecký výkon. Nechýba ani vtipný prvok v podaní Woodyho Harelsona a Stenlyho Tucciho, jeden v role opitého trénera, druhý excentrického moderátora.

Rozmanitosť postáv v druhej časti filmu situovanej priamo do Arény ale dosť pokrivkáva. Hrdinovia sú len dobrý alebo príliš mladý alebo sú to chladnokrvní psychopati. Film však rozhodne plní svoju úlohu a vedie diváka od srdcervúcich momentov k momentom absolútnej antipatie voči protivníkom. To je však črta, ktorá sa nesie skoro celou sériou Hier o život.

Na Leni sa nedá len tak ľahko zabudnúť

Leni Riefenstahl, meno, ktoré už samo o sebe rezonuje svojou silou. Meno ženy, ktorej charakter tak briliantne odohraný Zdenou Studenkovou ma oslovil viac, ako akákoľvek iná postava doteraz. Hra zanechala taký hlboký dojem, že ešte ani teraz, skoro týždeň po predstavení nenachádzam slov.

  

Príbeh sa točí okolo vtedy veľmi populárnej talkshow s hosťom večera – Leni Riefenstahl, režisérky propagandistických filmov počas Hitlerovho režimu. Leniným zámerom je očistiť svoje meno a predstaviť svoju autorskú dokumentárnu knihu – The Last of Nubu, čo sa od zámeru moderátora značne líši. Leni sa musí popasovať s neprekonateľnou novinárskou zvedavosťou, otvorenou aj skrytou provokáciou a snahou pána moderátora dať jeho divákom, čo si prajú vidieť.

Predstavenie Slovenského národného divadla - Leni naozaj stojí za investíciu. Nie je to niečo, na čo sa dá len tak zabudnúť. Komunikácia s divákom počas predstavenia a atmosféra celého „večera“ sa síce rozhodne nedá prirovnať k prvému vystúpeniu Queen s piesňou We Will Rock You ale rozhodne nie je zo Severu. Človek sa cíti ako časť príbehu, ako časť divákov, ktorý s napätím očakávajú svoju obľúbenú večernú piatkovú šou aj napriek tomu, že vonku je chladné utorkové ráno.

Po konci predstavenia sa následná cesta autobusom naspäť niesla v znamení uvažovania nad tým čo bolo asi ďalej? Ako sa Leni popasovala s odvysielaním jej rozhovoru? Určite s ohňom jej vlastným. Toľký temperament, čo sa niesol celou hodinou a pol už ani nebolo možné identifikovať. Bola to žiara samotnej Zdeny Studenkovej alebo dojem, ktorý zanechávali slová na papieri v rukách režisérov?

Pozri vpravo. Pozri vľavo

Možno by človek čakal, že súkromná škola bude mať vyššie vybavenie ako nejaká štátna stredná. Nie je to pravda. Avšak absencia predmetov potrebných pre výkon práce spoľahlivo učí študentov vynaliezavosti takej nutnej pre budúcu prácu v chudších pomeroch typických pre umeleckú sféru. Čo v podstate znamená, že kreativita sa tlačí užitočnejšou cestou ako inde, čomu nasvedčuje aj neprítomnosť klasických záchodových hier:

"Pozri vpravo."

„Pozri vľavo.“

Odráža sa to aj na výzore študentov. V Trenčíne, kde podobná núdza nebola, sa kreativita študentov presunula na iné miesto. Takže nebolo nezvyčajné stretnúť na chodbe dámy s kostenými šperkami a pánov v sukniach. Uvedomenie, že ten chalan má aj napriek istej huňatosti lepšie nohy ako vy, úprimne neprajem nikomu.

Vďaka tejto odlišnosti, celá škola pôsobí ako more neznámych tvárí. Ťažko rozoznať fotkárov od odevákov, či interiér od animácie. Ideálne pre introvertné stratenie sa v dave, či opačne istota extrovertov, že v radách maskotov školy sa vždy nájde voľné miesto. Inými slovami, v prípade záujmu, možnosť kariérneho rastu zaručená.

Ďalší bod možno súvisí práve so spomínanou anonymitou, kde všetci vyzerajú byť ako samostatná jednotka, či už ako jedinec alebo v menšej skupinke. Rýchlosť informačnej študentskej siete sa tu dá prirovnať k pohybu častíc tesne nad absolútnou nulou. A úprimne, netuším, či je to tým, že ľudia môjho veku už nemajú potrebu riešiť či je niekto nízky alebo vysoký, nahý či chlpatý alebo je to len tým, že nad rýchlosťou sietí SUŠ TN už stojí hádam len rýchlosť samotného svetla. Na jednu stranu chýba tu to známe kolektívne vedomie o dátume riaditeľského voľna dávno predtým ako sa prvotný nápad zrodí v riaditeľovej mysli, na stranu druhú, o vašom náhodnom voňavom spoločenskom faux-pas sa nedozvie len tak niekto.

Pochybujem však, že by mal ten môj kolektív problém. Úroveň tolerancie a prijatia je až neuveriteľná. To však musíte okúsiť na vlastnej koži.

Čo ma privádza k poslednej faktickej poznámke na záver: počet chlapcov, ktorý už svojho chlapca majú, sa tu javí oveľa nižší ako v iných umelecky smerovaných zariadeniach, ktoré som mala tú česť navštíviť. Či je to mínus alebo dokonca plus už záleží len na Vašom uhle pohľadu.